Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Vo chvíľach, keď píšem tieto riadky, je predvečer 16. februára 2022; dátumu označovanému ako deň, kedy môže vypuknúť ruská invázia na Ukrajine, krajine, kde som za posledných sedem rokov urobila nespočetne veľa reportáží.
Dva milióny ľudí na úteku; 2,9 milióna ľudí v núdzi na východe krajiny, vrátane 900-tisíc seniorov a 400-tisíc ľudí so zdravotným znevýhodnením, z ktorých väčšina nemá šancu ujsť v prípade eskalácie konfliktu.
Pre človeka ako ja, ktorý frontové línie a civilistov, ktorí žijú priamo na fronte, navštívil nespočetne veľa ráz, sú tieto chvíle obzvlášť bolestivé.
Myslím na vrúcne objatia babušiek a deduškov, ktoré som tam stretla.
Pred Vianocami, 23. decembra 2021, som v dedinke Vodiane, len niekoľko metrov od frontovej línie, okolo ktorej je teraz nahromadených 140-tisíc ruských vojakov, stretla manželský pár: babušku Aleksandru a deduška Ivana.
Ivan a Aleksandra majú 89 a 86 rokov.
Keď som do ich skromného, maličkého domu s olúpanou omietkou vkročila, ohromil ma pohľad, na ktorý do smrti nezabudnem.
Manželský pár sedel v objatí na hnedom gauči; babuška Aleksandra mala hnedé, menčestrové šaty a zelenú šatku na hlave; deduško Ivan, ktorému po úraze a ťažkej práci na poli chýba jedna ruka, a ktorý pre vysoký vek už takmer nepočuje, mal na hlave baranicu a kýpťom ruky hladil babušku po chrbte. Z okna v ich skromnej izbe na nich žiarilo slnko; presne smerom od poľa, za ktorým striehnu snajperi a checkpointy.
Keď som manželský pár uvidela, napadlo mi len jedine slovné spojenie: čistá krása.
V tej tmavej izbietke vyzerali ako obrázok. Skromní, láskaví, pohostinní. Babuška mala krásnu, milú tvár a modré oči. Deduško nehovoril nič; bol takmer úplne nepočujúci, ale usmieval sa. Presne som vtedy pochopila význam toho slovného zvratu: ako obrázok. Ich krása mi vyrazila dych.
Spýtala som sa ich, aký majú vo vojne život.
“Dobrý,” povedala babuška Aleksandra.
Rýchlo som pochopila, že staručkí ľudia na východnej Ukrajine sa nikdy nesťažujú.
Narodili sa a vyrastali počas druhej svetovej vojny. Bolesť a prekážky vnímajú inak ako my.
Babuška mi začala rozprávať o svojom živote. S absolútnou láskou a skromnosťou.
“Sme negramotní,” povedala. “Narodili sme sa pred druhou svetovou vojnou. Vychodili sme len prvú triedu základnej školy, a potom prišla vojna.”
Stále sa usmievala.
“Počas Sovietskeho zväzu sme pracovali na poli; dedko ako poľnohospodár, ja ako dojka.”
“A teraz?” spýtala som sa.
“A teraz je opäť vojna,” povedala, ale stále sa usmievala.
“Aký krásny život,” dodala.
Vo vedľajšej dedine, Piski (Piesky), rovno cez pole, len pár dní pred mojou návštevou rozmetali mínomety ľuďom domy a latríny. Ivan a Aleksandra počuli ten útok z okna. Veľmi sa báli – obzvlášť preto, lebo mínometná strela zasiahla pred pár rokmi aj dom ich jediného syna.
No všetci prežili.
“Môžem si s vami urobiť fotku?” opýtala som sa babušky.
“Môžeš,” povedala, “a neboj sa nás, sme zaočkovaní,” dodala.
Sadla som si medzi babušku a deduška. Babuška Alexandra ma objala a povedala mi: moja rybka.
Rozlúčila sa so mnou rovnako skromne a s láskou, ako keď som prišla. Vraj mi želá všetko len to najlepšie.
A ja som odišla, rovno na Štedrý deň, a celý Štedrý večer som plakala. Ak naozaj vypukne na Ukrajine ďalší konflikt, ľudia ako Aleksandra a Ivan budú tí úplne prví, ktorých zasiahne.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ako by ste riešili situáciu, že musíte z Vašej krajiny odísť (emigrovať) z obavy o Váš život? 2. Skúste špecifikovať krajinu a dôvody, kde a prečo by ste sa cítili bezpečne. 3. Odišli by ste sami alebo len so svojimi blízkymi?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
