Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Snáď sme ešte nezabudli na globálnu pandémiu covidu. Na jej začiatku bol skoro neviditeľný vírus, ktorý sa od jediného človeka, z jediného miesta planéty rozšíril do celého sveta. Toto všetko sa stalo behom niekoľkých mesiacov a spôsobilo najväčšie straty na životoch od doby poslednej svetovej vojny.
O infekčnosti vírusov a ich existencii sa ľudstvo dozvedelo na konci 19. storočia. Aj dnes sa však nájdu medzi nami ľudia, ktorí na existenciu a nákazlivosť vírusu covid neveria a považujú ho za výmysel. Kvôli svojej hlúposti a nevzdelanosti sú takýto ľudia ohrozením nielen pre seba, ale aj pre ostatných.
Našťastie, väčšina ľudí na existenciu vírusov verí, a tak sa im dokážeme pomerne dobre brániť. Bohužiaľ, okrem choroboplodných organizmov existujú hrozby, proti ktorým je ľudstvo, spoločnosť a jednotlivec ešte viac zraniteľný ako proti vírusom. Je to niečo, čo nie je možné vidieť ani pod elektronickým mikroskopom, ani dokázať pomocou chemickej reakcie. Je to niečo, čo poznávame až z následkov. A tie bývajú niekedy katastrofálne. Sú to zničené domy, ulice, ľudia, domácnosti, domovy a rodiny. Je to niečo, čo nemôžeme nahmatať ani vidieť, ale čo môžeme zažívať. A zažívame to už od momentu svojho narodenia.
Z bezpečného prostredia hlboko v tele matky vychádzame na oslepujúce svetlo, do sveta chladu a hladu. Naším prvým zážitkom po príchode na svet teda nie je radosť, ale úzkosť a psychický stres. Je to úzkosť z toho, že neprežijeme, že zanikneme, že nás dosiaľ nepoznané objekty zabijú, alebo nechajú umrieť od hladu a chladu. Emócie, ktoré v situácii priameho ohrozenia života zažívame, majú pôvod v najstarších štruktúrach mozgu, ktoré sa vyvinuli asi pred 500 miliónmi rokov. Častiam mozgu, kde emócie, odborne povedané afekty, vznikajú, sa hovorí “plazí” a “cicavčí mozog”. Naši evoluční predkovia, podobne ako my sami, si zažívaním negatívnych emócií zvyšujeme šancu na prežitie a pozitívnymi emóciami si zaisťujeme reprodukciu, čiže pokračovanie nášho druhu. Medzi základné negatívne, teda nepríjemné emócie patrí strach, úzkosť, ale aj hnev a agresia. Pokiaľ nám úzkosť dáva signál, že hrozí nebezpečenstvo, agresia nám pomáha zbaviť sa nebezpečenstva tým, že zničíme potenciálneho nepriateľa. Útok, ktorý emocionálne sprevádza pocit hnevu a nenávisti, je často vyvolaný priamym ohrozením nášho života v dôsledku útoku iného človeka. Dôležité je si uvedomiť, že táto situácia nemusí nastať reálne, ako to vidíme u nehumánnych živočíchov, ale aj v predstavách, čiže v našej fantázii. V určitom zmysle by sme mohli povedať, že zdieľanie podobných fantázií v podobe vymyslených a reálnych príbehov tvorí základ kultúrnej tradície ľudstva.
V priebehu vekov si ľudia rozprávali príbehy o dobrých, čiže idealizovaných hrdinoch, ktorí porazili, zničili tých zlých, čiže démonizovaných zloduchov a oslobodili tak ľudstvo od akútnej a večnej skazy. Na odvekých náboženských a ideologických príbehoch dnes parazitujú tí, ktorí pomocou účelovo vymyslených príbehov (predstáv) o ohrození života jednotlivca a celej civilizácie v nás vyvolávajú strach, hnev a nenávisť. Ich príbehy zaujmú, pretože pripomínajú naše osobné príbehy a zážitky, ktorým sme boli vystavení od začiatku života. Príbehy o nepriateľoch usilujúcich o našu skazu a skazu nášho rodu, mobilizujú emócie spojené s agresiou a násilím, bez ohľadu na to, či nám alebo našim blízkym nejaké skutočné nebezpečenstvo hrozí. Pri sledovaní a počúvaní klamárov, ktorých informácie si nechceme alebo nemôžeme overiť, dostávame chuť napádať a ničiť tých, ktorí sú označení za nepriateľov a škodcov. V záujme svojej záchrany neraz prekračujeme hranice racionálneho úsudku a morálnych zásad, ktorých by sme sa v “normálnych”, čiže bezpečných podmienkach nikdy nevzdali. A tak sa ľahko cítime ako obete, ale aj ako spravodliví ochrancovia nášho života či rasy.
Dejiny 20. storočia, ale aj ruská agresia na Ukrajine dokazujú, že hranica medzi úzkosťou, hnevom a nenávisťou a reálnou násilnou akciou je oveľa tenšia, ako sa obecne zdá. Na každého “falošného proroka”, dezinformátora a manipulátora šíriaceho negatívne emócie by sme sa preto mali dobre pripraviť a naučiť sa mu brániť. Napríklad tak, že si “informácie” týkajúce sa nášho možného ohrozenia budeme dôsledne overovať tým, že si naše emócie a fantázie budeme uvedomovať a medzi nimi a reálnymi činmi postavíme jasnú hranicu.
Žiadna emócia ani fantázia sama o sebe nie je nebezpečná, pokiaľ nie je spojená s konkrétnym činom. V prípade agresie a nenávisti bude mať náš čin fatálne dôsledky nielen pre “nepriateľa”, ale aj pre nás. Následky, ktoré globálne aj lokálne môžu byť vážnejšie, ako v prípade akýchkoľvek vírusov.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Stretli ste sa už s pojmom hybridná vojna? 2. Viete identifikovať aká je hlavná zbraň v čase hybridnej vojny? Otvorte diskusiu, či je náš región východnej Európy vrátane Slovenska súčasťou hybridnej vojny. 3. Myslíte, že si ľudia vedome zdieľajúci klamlivé príspevky uvedomujú riziká a dôsledky zdieľania takých dezinformácií? Myslíte, že dezinformácia (hoax) dokáže zabíjať? 4. Máte predstavu (návrh) ako zabrániť šíreniu dezinformácií?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
