Hlavný hrdina románu 1984 pracuje na Ministerstve pravdy ako referent pre manipuláciu s minulosťou. Tam prechádza dookola staré vydania novín a spätne vymazáva, mení a prikrášľuje pôvodné správy podľa aktuálnych propagandistických potrieb režimu Veľkého brata.
Hra s faktami
Napríklad, keď „Ministerstvo hojnosti naplánovalo výrobu 145 miliónov párov topánok. Ako skutočný objem výroby uviedlo Ministerstvo 62 miliónov. Keď však Winston pôvodný odhad opravoval, znížil číslo na 57 miliónov, aby vyhovel obvykle požadovanému prekročeniu kvóty. Tak či onak, 62 miliónov nebolo o nič bližšie pravde než 57 alebo 145 miliónov. Dokonca to vyzeralo tak, že sa vôbec žiadne topánky nevyrobili. A ešte pravdepodobnejšie bolo, že to číslo nikto nevedel a ani sa o to nezaujímal.“ Tento krátky výsek z pracovného života Winstona Smitha popisuje extrémnu formu zneužitia propagandy a informačnej manipulácie, v ktorej ide len o nahradzovanie jedného nezmyslu iným. Popis jeho práce by mohol byť rozšírenou verziou aforizmu o tom, že dejiny píšu víťazi a zároveň je jeho príbeh analýzou mechanizmov fungovania totalitnej moci v ktorej George Orwell necháva vyniknúť problém vzájomného odcudzenia sa, všeobecnej bezperspektívnosti a spoločenskej nudy, čo vo výsledku popisuje jednu zo základných ambícií všetkých totalít – navodenie situácie konca dejín, v ktorej to, čo teraz, má platiť už navždy. „Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť“, znelo heslo Strany v Oceánii, „a kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť.“
Na to, aby sa z neustávajúceho provizória prítomnosti stala historická nevyhnutnosť a z otvorenej budúcnosti niečo, čo je pevne dané „na večné časy“, musí byť minulosť zničená, ponorená do hmly, v ktorej sa rozostrí aj smer plynutia času, aby tak činy vodcov získali magické schopnosti a dokázali pôsobiť smerom dozadu, aj navždy odteraz.
Postupne ale zisťujeme, že na zastavenie prirodzeného chodu dejín aj odstránenie medzigeneračných konfliktov, ktoré rámcujú snahu o prenos poznania, potrebuje totalitná moc vynaložiť obrovské úsilie. Jeho súčasťou je získanie kontroly nad historickým časom (zmenami kalendára, prepisovaním histórie), ovládnutie dynamiky plynutia sociálneho času (centrálnym plánovaním, sociálnym inžinierstvom) a to spolu s organizovaním spoločenského rytmu (v režimových rituáloch s pomocou propagandy) napokon dovedie totalitu do bodu, v ktorom mladú generáciu pripraví o právo na vlastnú budúcnosť. Dynamika zmeny sa v nej musí presunúť inam – nepredvídateľným sa v každej totalite stáva to, čo už bolo.
Napríklad, keď sa v apríli roku 1975 v Kambodži chopil moci Pol Pot – okamžite zaviedol zmenu letopočtu a vyhlásil rok nula. Alebo, keď Milan Šimečka popisoval vlastnú generačnú skúsenosť počas pražskej jari a to, ako rok 1968 v čase neskoršej normalizácie doslova vypadol z československých dejín, všimol si, že minulosť je v totalite o to neistejšia, o čo je k súčasníkom bližšie.
Príznačný je v tejto súvislosti sám fakt, že za názov kultového románu si George Orwell zvolil označenie roku. Možno sa tým chce povedať, že písal o vzdialenej budúcnosti a hlavné posolstvo knihy máme chápať ako varovanie pred hrozbou komunizmu a totality (ktorá sa v čase prvého vydania nasilu usídlila aj v Československu). A možno chcel týmto spôsobom podčiarknuť funkciu jasných faktov – historických určení a chronológie – pre manipuláciu s dejinami. Odkazom by aj v tomto prípade ostalo varovanie, len v o čosi všeobecnejšej podobe, ktorú poznáme pod heslom, že tomu, kto nepozná dejiny, je súdené ich opakovať.
Podobne ako v literárnom príklade s topánkami, ani Červení Khméri v Kambodži, ani československí komunisti nepoužívali pozorovanie reality a poznanie faktov na zmenu politiky a vylepšovanie sveta. O skutočnú situáciu sa pravdepodobne nikto – okrem politbyra a tajnej polície – ani nezaujímal. Fakty sa zamlčiavali a hry na ozajstné fakty boli dovolené len na najvyšších miestach. Ryszard Kapuściński má k tomu v knihe Impérium pekný príklad: „Jeden ruský novinár (nepamätám si jeho meno) spomína, že keď sa po sovietskom vpáde do Československa opýtal Brežneva, čo sa smie písať o situácii v tejto krajine, ten odpovedal: „Píšte všetko, ale iba v jednom exemplári a posielajte to mne.“
Hra na fakty
Medzičasom si mechanizmus prepisovania spravodajských textov našiel cestu z totalitného sveta Orwelovho románu do našej demokratickej skutočnosti. Ak sa totiž na prácu Winstona Smitha pozrieme iba z hľadiska formy, tak môžeme pozorovať podobnosti s profesiou novinára a editora. Na to, ako sa v on-line žurnalistike menia správy aj ich faktické okolnosti trefne upozornil (ešte v roku 2006) holandský grafický dizajnér Jonathan Puckey projektom Zeitgeist. Zmapoval v ňom 24 hodinový výsek zo života titulky jednej správy na webe americkej stanice Foxnews.com.
Puckey zaznamenal všetky zmeny titulky, chronologicky ich usporiadal a následne vytlačil do podoby papierových novín, čím chcel spochybniť klasický formát novín vo funkcii historického prameňa. Aj keď, v skutočnosti sa nič dramatické nedeje. Archívy fungujú, vďaka internetu sa stali viac dostupnými. To iba klasický problém rôznych verzií historickej skutočnosti môžeme v on-line médiách pozorovať v priamom prenose. Mimochodom, v tom príbehu išlo o istého Neila Entwistla, ktorý mal zavraždiť vlastnú manželku a dcéru (neskôr dostal doživotie) a zaujímavé na tom bolo, že opravy sa týkali aj jasných faktov, ktoré odtiaľ postupne mizli (vek, meno, miesto pobytu). Že sa titulky aj texty prepisujú dnes už nevyrušuje ani čitateľov Hannah Arendtovej, ktorí od nej vedia, že “bez toho, aby boli zaručené faktické informácie, je sloboda názoru fraškou.” Lebo veríme, že opravy v solídnych novinách nie sú nahradzovaním jedného nezmyslu iným, ale sú vedené snahou uvádzať nezmysly na pravú mieru. Chápeme, že prítomnosť je provizórna a preto akceptujeme, že breaking news sú breaking preto, že sa niečo rýchlo mení. Lepšie tiež rozumieme potrebám ochrany osobných údajov a osobnosti a preto ani vymazávanie jasných faktov v spravodajských textoch nemusí nutne ohrozovať našu vieru, že v novinách by mali fakty sedieť.
Typickým znakom dezinformačných praktík a zlej propagandy je snaha zaviesť ekvivalenciu medzi rôznymi stanoviskami aj tam, kde sa dá bez väčšej námahy rozlišovať, čo je správne a čo nesedí. A práve táto kotva v realite je najväčšou výhodou hier na ozajstné fakty. Nevýhodou je, že sa v nich takpovediac nedá remizovať. Nové fakty vyžadujú nový konsenzus a to predpokladá schopnosti meniť názory a postoje. Nie je to triviálny predpoklad.
Ak perestrojka, tak glasnosť
Keď sa povie, že dejiny píšu víťazi, myslí sa tým často na dobové historické postavy, hoci podľa základnej (chrono)logiky chodu dejín by malo platiť, že v nich víťazia vždy najnovšie generácie.
Gustáv Husák vyhral po auguste 1968 svoju politickú bitku a to mu pomohlo k moci na ďalších dvadsať rokov. Spoločnosť sa rozhodol „znormalizovať“ potlačovaním jej vnútornej dynamiky a status quo režimu udržať iba vďaka nasadeniu represívneho aparátu a vynucovaním pretvárky. V tomto sa udalosti po roku 1968 nápadne podobajú na situáciu po okolo roku 1948: predtým dokázali komunisti horliť za svoju pravdu a presviedčať aj robotníkov, ktorí im neverili – no po februári 1948 aj auguste 1968 ako keby uťal – komunisti sa uzavreli, živý rozhovor ustal a styk s masami na začiatku 50. rokov skončil pri znárodňovaní, kolektivizácii a vynucovaní kontingentov a počas normalizácie už len májovými manifestáciami a spartakiádou.
Toto celé skončilo materiálnym nedostatkom, ekologickým rozvratom a všeobecnou spoločenskou nudou. To ale neznamená, že komunisti mnohým ľuďom nepomohli. Pomohli, no mnohým pokazili a niektorým aj zničili životy. A potom prehrali. Konsenzus postavený na lži v novembri 1989 porazila „pravda a láska“ – a ako prví to komunistom spočítali študenti. Pripomenuli tým, že v základoch politicky radikálnych akcií stojí spravidla medzigeneračný konflikt.
Revolúcie sú obvykle vzburami mladých proti starým.
Zaujímavé je, že spoločenská letargia uľahčuje revolucionárom situáciu rovnako ako spoločenský zmätok. Obe situácie –stabilita aj chaos – im umožňujú viesť svoj útok rýchlo, doslova chirurgicky. Hovorí o tom na jednej strane príbeh „nežnej revolúcie“ v Československu, na druhej strane si môžeme všimnúť, kto mal v chaose októbra 1917 v Rusku len dva týždne pred útokom na Zimný palác najviac jasno: „Успех и русской и всемирной революции зависит от двух-трех дней борьбы.“ Preklad: Úspech ruskej aj svetovej revolúcie závisí od dvoch-troch dní boja. (Lenin).
Okamžité revolučné zmeny chvíľkovo prospievajú vyhliadkam idealizmu, a ten priťahuje mladšie ročníky a privádza ich k rečiam o hľadaní životnej perspektívy. Týmto spôsobom sa k revolučným náladám, okrem „prázdnych žalúdkov“, môžu pridružiť aj rôzne ušľachtilejšie dôvody. Francúzskej revolúcii v lete 1789 nepredchádzali demonštrácie za slobodu slova, ale sucho, zlá úroda pšenice a zvýšenie cien múky. Keď ale do toho prišlo zvýšenie daní pre tretie stavy, pričom aristokracia aj cirkvi si ponechali výnimky, tak myšlienka egalité zmobilizovala davy a prepukli nepokoje, ktoré už navždy zmenili Francúzsko aj Európu.
Mimochodom, Francis Fukuyama to nemusí mať nutne celé zle, ak svoju slávnu metaforu o „konci dejín“ pretláča pre udalosti roku 1989, hoci ten pôvodne znamená iba koniec jedného – komunistického – konca dejín.
Veď nie je nič zlé na tom, ak si želáme, aby víťazstvo liberálnej demokracie trvalo už navždy.
