Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Je po polnoci. Polovica novembra 2015. Teplota je len niečo málo nad nulou. Sme na území nikoho, v strede poľa hneď za macedónskymi hranicami, pár kilometrov od „albánskeho“ mesta Preševo, na severe Srbska. Obkolesujú nás tmavé hory. Svieti nám len jedno svetlo z generátora.
Prichádzajú v stovkách, rodiny, tehotné, deti, muži, ešte nedospelí chlapci. Celú dlhú noc. Je im zima, ale ženú sa. Vždy sa ženú. Podávame im čaj, deťom robíme teplé mliečka zo sunarov. Snažím sa v tom chaose zastaviť sa. Pozrieť sa im do tvárí, kto je v akom stave, komu je zle, kto sa trasie od zimy, ktoré dieťa plače.
Na kovovej tyči na našej poľnej kuchyni, kde varíme s dobrovoľníkmi čaj, sa usadí asi sedemročný chlapec. V rukách stíska teplé mlieko v plastovom pohári. Má na sebe len tenkú šušťákovú bundu. Vyberám zo stanu krabicu s detskými vecami, nájdem mu tmavomodrý sveter a s radosťou mu ho ukazujem. Krúti hlavou že nie a nie. A ja mu rukami nohami vysvetľujem, že mu bude dobrý a bude mu teplejšie. A on stále krúti hlavou že nie a nie. Tisne si k hrudi teplý pohár. Vtedy mi svitne v hlave. Prehrabávam sa ďalej krabicou, potom ďalšou a zrazu vytiahnem bledomodrú mikinu so zipsom jeho veľkosti. Chlapcovi sa rozžiaria oči, dá si dole šušťákovú bundičku a navlieka pod ňu flisku. Usmieva sa. A jeho otec, s ktorým sú sami na ceste, sa schuti smeje a rozstrapatí chlapcovi vlasy.
A ja v tejto chvíli pochopím, že ten sýrsky chlapec je a zostal dieťaťom. Napriek tomu všetkému, čo už prežil. Aj v mrazoch na srbsko-macedónskych hraniciach, po tom, čo prešiel so svojim otcom štyri krajiny a stovky kilometrov, a ešte má pred sebou dlhú cestu, má v sebe tú krásnu nevinnosť dieťaťa. Ktoré sa nebude hrať s hračkou, čo sa mu nepáči, ktoré si neoblečie škaredý sveter, ktoré nezje jedlo, čo nemá rado. V tom chaose, v tom utrpení, v tej nekonečnej tme je to magický moment.
Moji starí rodičia prežili holokaust. Vyrástla som v tradičnej židovskej rodine v Galante, kde sa narodila moja mama. Tri sestry doma hovorili s rodičmi po maďarsky. Dve z dcér sa stali učiteľkami slovenčiny, tretia sa vydala do Ostrihomu, mesta na hraniciach Slovenska a Maďarska. Otec pochádza z Košíc, stará mama vraj mala korene až v Srbsku. Keď som mala 16 rokov, mala som prvého frajera, ktorý mal židovské korene, a moja mama sa nádejala, že sa jej dcéra vydá za žida. Môj druhý „tínedžerský“ frajer bol vychovaný v dobrej katolíckej rodine, jeho dedko bol kamarát s Andrejom Hlinkom. Prvý vážny vzťah som prežila s mladým mužom zo staromešťanskej bratislavskej rodiny, s koreňmi z dobrej katolíckej rodiny z Ružomberka a evanjelickej inteligencie z Modry, on bol však vychovaný ako liberálny ateista, intelektuál. Druhý vážny vzťah som mala so Slovákom, čo mnoho rokov prežil v Anglicku a z katolíckej výchovy presedlal v 18-tich rokoch na budhizmus. Vďaka tomu som vzala útočisko u budhistického lámu. Na ruke mám tetovanie od thajského budhistického mnícha.
A odjakživa sa mi všetci divia, že som židovka. Veď tak nevyzerám, veď nemám veľký nos, veď mám modré oči a veď ani nie som z bohatej rodiny.
Po tom, čo som v roku 2015 začala ako dobrovoľníčka pomáhať utečencom, sčasti som sa presťahovala do Srbska, do Vojvodiny – do národnostne najbohatšej časti Srbska. Môj partner má mamu s chorvátsko-srbskými koreňmi, jeho otec je Maďar. Svojich dvoch synov nedali pokrstiť, hoci žili na dedine a bolo to prirodzené. Chceli, aby si chlapci vybrali svoju cestu sami. Krištofov rodný jazyk je maďarčina, filozofiu vyštudoval v srbčine. Narodil sa v ten istý deň ako Ježiš, je ateista.
Stretli sme sa v Horgoši, na maďarsko-srbských hraniciach. Ako dobrovoľníci sme tri roky pomáhali na srbsko-maďarských, srbsko-chorvátskych, srbsko-macedónskych-kosovských hraniciach utečencom. Väčšinou moslimom. Spolupracujeme s protestantským kňazom – srbským Maďarom, ktorý už roky pomáha tunajším chudobným, Rómom a aj ľuďom na úteku.
S celou mojou rodinou a Krištofom v našom rodnom dome v Galante zvykneme zapaľovať prvú chanukovú sviečku, Vianoce zas trávime v Orome v Srbsku – rodnej dedine Krištofa, ktorá je celá maďarská, s jeho srbskou i maďarskou časťou rodiny. A atmosféra – či pri „chanukovom“ alebo vianočnom stole bola rovnaká.
My dvaja sme sa kedysi zhovárali po slovensky, maďarsky a anglicky. Až kým sme sa nenaučili jazyky toho druhého a mohli sme vynechať angličtinu. S našim dvojročným synom hovoríme po slovensky a po maďarsky.
Počas rokov dobrovoľníčenia sme spoznali rôznych ľudí – dobrovoľníkov. Simona, čo sa narodil a žije vo Švajčiarsku, má portorikánske korene, vyzerá ako moslim a keď sme sa ho v Preševe – na srbsko-macedónsko-kosovských hraniciach pýtali, ako je možné, že sa s miestnymi zhovára po albánsky, odpovedal nám, že vo Švajčiarsku sa s nim kamarátia len Albánci, lebo vyzerá ako oni a „bieli“ domáci ho medzi seba až tak neberú. Dafinu sme stretli v Miratovaci pár kilometrov od Preševa, vyzerá ako anjel, útla blondínka. Medzi tým, ako sa starala o utečencov, hrala sa so sýrskymi a afgánskymi deťmi, čičíkala ich, keď plakali, chodila trikrát denne do mešity blízko pri autobusoch, kde bolo jej stanovište. Keď do Miratovaca prišla skupina amerických misionárov, aby pomáhali utečencom tak, že im rozdávali biblie vo farsi a urdu jazyku a Dafine vysvetľovali, že islam je nenávistné a násilné náboženstvo, s úsmevom im vysvetlila, že ak chcú pomáhať, nech rozdávajú jedlo a nehovoria o Ježišovi.
Ja som za tie tri roky v teréne videla pred sebou len ľudí. Nie Moslimov. Nie čiernych, nie farebných… Ale ľudí, ako sme my. Tie sýrske, afgánske, iracké či pakistanské deti sú rovnaké ako tie naše. A tie tehotné ženy majú rovnako veľké bruchá ako slovenské ženy v siedmom či ôsmom mesiaci.
Nezáleží na tom, odkiaľ sme, aké korene máme, aké náboženstvo vyznávame. Sme ľudia. Rovnakí ľudia. Len politici a systém medzi nás postavil hranice.
Na konci jedného dňa sme si sadli v Preševe na kávu – Dafina – blond muslimka, ja – blond židovka, Krištof – ateista a kňaz Tibor. A boli sme ako v tom vtipe: Stretne sa imám, rabín, ateista a kňaz…
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Myslíte si, že záleží na tom, kto má akú farbu pleti, aké vierovyznanie, orientáciu, národnosť? 2. Čo by Vás motivovalo, aby ste išli pomáhať ako dobrovoľník?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
