Poznámka: Autor(ka) nasledujúceho textu pre Vás pripravil(a) videokomentár (Vlog), ktorý si môžete ihneď prehrať.
Mnohí, ktorých som pri svojej práci stretla, komentovali zúfalú situáciu, v ktorej sa ľudia na úteku nachádzali, akosi intuitívne tušiac, že aj niečo v Európe sa mení, slovami „odohráva sa tu história“. Ale dni sa premenili na mesiace, a počiatočné pocity ohromenosti vymenili hnev a beznádej, pretože príšerná situácia sa pre ľudí na úteku nezlepšovala, naopak, stala sa každodennou realitou. Dnes, niekoľko rokov po prvých mesiacoch takzvanej utečeneckej krízy, sa už o ľudí na úteku hovorí zriedka, hoci kríza nikdy nezmizla, a ľudia na úteku sú tu s nami. Dlhodobo som sa preto začala zaoberať otázkami, ktoré by určitým spôsobom dali zmysel príbehu, ktorý zatiaľ nemá koniec – čo je solidarita? Ako môžeme byť solidárni dlhodobo, aktívne a aj v prípade, kedy musíme praktizovať solidaritu kolektívne, pre marginalizované skupiny, a nie k individuálnym prípadom?
Sara Ahmed, kritická teoretička z Veľkej Británie, o solidarite hovorí:
„Solidarita nepredpokladá, že naše boje sú rovnaké boje, alebo že naša bolesť je rovnaká bolesť, alebo že naša nádej je pre rovnakú budúcnosť. Solidarita zahŕňa odhodlanie a prácu, ako aj uznanie, že aj keď nemáme rovnaké pocity, alebo rovnaké životy, alebo rovnaké telá, žijeme na spoločnej pôde.“
Ako môžeme takú solidaritu spolu budovať?
Časť odpovede na túto otázku som našla v gréckych mestách, konkrétne v Aténach, kde som po zatvorení hraníc pre ľudí na úteku, strávila väčšinu času.
Pretože ľudia z konfliktných oblastí naďalej hľadajú útočisko v Európe, a členské štáty EÚ naďalej zlyhávajú pri poskytovaní konštruktívnych riešení, tisíce ľudí sú nútení hľadať útočisko, kde je to možné. Mnohí tak robia sťahovaním sa do miest, kde vznikli neformálne pro-imigračné siete. Jeden takýto prípad, ktorý som dokumentovala, sa nachádzal v Aténach. Je to mesto, ktoré je kľúčové pre migrantov a ľudí v pohybe, ktorí sa cez Grécko pokúšajú prísť do západnej Európy. Atény sú geografický priechod na takzvanej balkánskej ceste, a teda aj hlavný uzol prevádzačov cez hranice, ako aj dobre zavedené, samostatne organizované sociálne a ekonomické siete.
Na základe etnografickej terénnej práce som skúmala, ako mestské aktivistické skupiny v Aténach uplatňujú prax autonómie a solidarity ako odpor voči dominantnému politickému poriadku. Uplatňovanie týchto postupov vyžaduje vzájomnú súhru rôznych mierok a usporiadaní: súhry, ktorá vedie k rokovaniam a novým sociálnym a politickým priestorom, ako aj k sporom a konfliktom ohľadne nárokov a ich realizácie. V rámci týchto procesov je pre uzákonenie autonómie a solidarity potrebné predefinovať zažité spoločenské praktiky a vzťahy. V rámci tejto dynamiky sa stáva dôležité politické dedičstvo mesta. Siete imigrantskej solidarity v európskych mestách ako také treba chápať ako rozšírenie už existujúcich skupín solidarity občanov, ktoré vznikli na celom kontinente ako reakcia na zlyhanie štátov pri riešení „utečeneckej krízy“, a ktoré naplnili zreteľný rozdiel v humanitárnej pomoci na hraničných priechodoch a v utečeneckých táboroch, ktorý vlády, ako aj veľká mimovládna organizácia neposkytli.
Iniciatívy miestnej solidarity čoraz viac prerastali do sietí mestskej solidarity a táto dynamika je zreteľne viditeľná hlavne v mestách najviac postihnutých pohybom utečencov a žiadateľov o azyl, ako sú Atény. Ďalej je potrebné analyzovať aj siete solidarity s ľuďmi na úteku v kontexte pokračovania ich existencie pred „utečeneckou krízou“. Týmto spôsobom sú iniciatívy, ktoré vznikli v mestách ako reakcia na hospodársku a sociálnu krízu pred „utečeneckou krízou“, prepojené s politickým a spoločenským životom a cieľmi migrantov.
Grécko sa stalo neslávne známym pre drastické sociálno-ekonomické dopady, ktoré na krajinu mala finančná kríza z roku 2008, čo malo vážne následky na každodenný život ľudí. Úsporné politiky vykonávané ako „nápravné opatrenia“ proti kríze štátneho dlhu viedli k zmenšeniu toho, čo v minulosti tvorilo sociálne občianstvo, ako sú záruky príjmu, práva na bývanie, základné sociálne služby, dôchodky a dávky v nezamestnanosti. Na tomto pozadí, ktoré vytvára sociálne a priestorovo nerovnaké vylúčenia, sa vyvinula celá škála miestnych postupov, ktoré mnohými spôsobmi prispievajú k zmene konfigurácie verejného priestoru a mestského občianstva: povolania, demonštrácie, prechodné revolty, nekonkurenčné formy sociálnej spolupráce, združené organizovanie komunitného života a zdieľania, akcie v mene environmentálnej spravodlivosti, alternatívne a neformálne ekonomické okruhy.
Niektoré z iniciatív sú väčšinou miestneho rozsahu alebo sa začínajú ako napríklad pravidelné akcie na verejnom námestí (napr. verejná distribúcia potravín), v budove rozdanej, prenajatej alebo obsadenej na účely tejto iniciatívy. Sociálne lekárne a lekárske kliniky začínali ako miestne služby a postupne sa rozširovali do širších priestorových mierok, pretože čoraz viac ľudí stratilo nárok na zdravotné služby; niektorí z nich nadviazali európske a medzinárodné kontakty prostredníctvom kampaní na zisk liekov. V tomto zmysle sú solidárne iniciatívy a ich komplexné priestorové praktiky tiež postupmi pri vytváraní miest.
Tieto iniciatívy, ktoré sa pôvodne vyvinuli na pomoc miestnym gréckym občanom, otvorili dvere pre iniciatívy na pomoc migrantom a ľudom na úteku. Najznámejším a najvýznamnejším príkladom takejto spolupráce je utečenecká ubytovacia a solidárna iniciatíva s názvom Hotel City Plaza Athens. Hotel leží v ikonickej, tradične anarchistickej ľavicovej štvrti Exarchia a je potrebné ju chápať v jej historickom kontexte. Exarchia získala významné miesto v gréckej politike na miestnej úrovni, keď počas diktatúry v Grécku bojovala armáda junty so študentským sociálnym hnutím na pôde Polytechnickej univerzity v roku 1973. Odvtedy sa Exarchia stala domovom pre vznikajúce ľavicové hnutia, anarchistické kolektívy, intelektuálov a aktivistov. Dnes susedstvo predstavuje mikrokozmos hlavných konfliktov v gréckej spoločnosti: polícia proti spolitizovanej mládeži; štát proti chudobným a marginalizovaným; politická elita verzus úsporné obyvateľstvo.
Iniciatívy solidarity s ľuďmi na úteku sa stali charakteristickým znakom mnohých krízou postihnutých miest, ktoré presahujú organizovanú kolektívnu činnosť i charitu, a ktoré sa týkajú obyvateľov miest, medzinárodných dobrovoľníckych aliancií a migrantov. Praktiky založené na solidarite znamenajú skutočnú prítomnosť prostredníctvom spoločného pobytu v meste a spájajú ľudí z rôznych oblastí života a politiky. Iniciatívy solidarity politizujú každodenný život a sociálne vzťahy prostredníctvom interakcie a skúseností a motivujú jednotlivcov k účasti na kolektívnom úsilí. Nespoliehajú sa hlavne na kolektivizáciu pohľadávok; majú tiež silný prvok afektívnej politiky, pretože pomáhajú pri zdieľaní problémov a úniku z izolácie a obviňovania z vlastnej deprivácie. Tento posledný bod bol obzvlášť relevantný v Grécku, kde sa z ekonomickej krízy vinila všeobecne verejnosť. Ako sa dalo očakávať, solidárne iniciatívy môžu existovať v rôznych mierkach (od veľmi miestnej po metropolitnú) a poskytovať rôzne služby, od polievkových kuchýň a bártrových bazárov až po zdravotnú starostlivosť. Ich vzťah k štátu prostredníctvom formálnych alebo neformálnych kanálov sa tiež líši v závislosti od rôznych politických trajektórií a ideológií. Sociálne hnutia a politické boje sa nachádzajú v dileme stratégie; na jednej strane obhajovať práva a požadovať reštitúcie sociálneho štátu (požadovať, aby sa štát znovu ujal svojich povinností) a súčasne vyvíjať kroky s cieľom vytvoriť alternatívne štruktúry na vyplnenie medzery, ktorú štát zanechal. Iniciatívy solidarity vytvárajú novú sociálnu infraštruktúru a niekedy aj sociálnu infraštruktúru paralelnú alebo nahrádzajúcu štát.
Otázky na otvorenie diskusie:
1. Ako by ste Vy prejavili solidaritu s ľuďmi na úteku, alebo s ľuďmi, ktorí aj z iného dôvodu potrebujú pomoc? Stala sa Vám už podobná situácia? 2. Myslíte si, že je dnešná slovenská spoločnosť solidárna? Ak áno, v čom?
Po diskusii pokračujte na ďalší komentár alebo Vlog zo skupiny súvisiacich článkov.
